Prvá písomná zmienka o obci siaha do roku 1147, kedy sa tu údajne usadil oddiel porýnskych križiakov. Tieto informácie sú uvedené v Monografii tekovskej župy (Bars vármegye monográfiája, Budapešť). Obec sa spomína pod názvom Barsrudnó (Tekovské Rudno).[1] Mnohí iní autori však uvádzajú ako najstarší písomný údaj o obci správu z roku 1283, kde sa spomína obec pod názvom Ruda. Súčasný názov Rudno nad Hronom nesie obec od roku 1927.

 Najstaršou archeologicky doloženou lokalitou na území obce je stredoveký hrad z prelomu 12. a 13. storočia, ktorý sa týčil nad obcou na vrchu Ivankovo.

08a hrad     08b hrad umiestnenie

  

Osídlenie územia sa okrem nemeckej kolonizácie spája s baníctvom, čomu nasvedčuje už samotný názov obce. Bohaté bane na zlato boli známe v Rudne už v roku 1331.

 

            V roku 1283 je obec majetkom Jacovho syna Michala, zvolenského župana spolu s ďalšími piatimi obcami. Neskôr sa spomína, že patrila zemanom z Kalnej. Od roku 1391 patrila obec panstvu Revište. Rudnianci boli poddanými dcéry Ľudovíta Veľkého, Márie, potom Ladislava Lévajského a od roku 1414 dcéry Jána Marótiho, ktorá Revište s celým k nemu patriacim panstvom dostala za 4000 zlatých do zálohy. Od roku 1490 bolo Rudno poddanskou obcou dóciovskej rodiny, ktorá je známa pomerne krutým zaobchádzaním s poddanými. Zaujímavé je, že v r. 1564 prestúpil zemepán Gabriel Dóczy na evanjelické vierovyznanie, čo museli podľa zásady koho panstvo, toho náboženstvo akceptovať i jeho rudnianski poddaní.

Najkrutejšie časy prežívala obec za nájazdov Turkov. Po prvý raz sa Turci zjavili v Rudne pravdepodobne v roku 1599, keď sa ich hlavný veliteľ v októbri pomocou krymských Tatárov pokúsil zaujať banské mestá. 3. augusta 1633 odvliekli z Rudna tri deti do zajatia. Pár rokov predtým odvliekli do zajatia 2 občanov. V roku 1644 od Pukanca vo veľkom počte prenikli tureckí koristníci až po Žarnovicu a spustošili všetko, čo im do cesty prišlo. Preto podľa listu trubinského Ondreja Rosenauera zo 17. septembra v tom roku, po ich odchode pri Hrone ležiace dediny až po Žarnovicu boli úplne zničené a ich obyvatelia sa ukrývali v lesoch. 

V roku 1647, po vymretí dóciovskej rodiny revištské panstvo od roku 1672 prevzala pod svoju správu banská komora. V dôsledku toho sa dostalo Rudno tiež pod jej správu ako poddanská obec.

Na jar roku 1664 Turci vtrhli od juhu do Pohronia. Zaujali Novú Baňu a boli by zaujali aj Kremnicu, keby ich cisársky generál Souches 16. mája nebol porazil pri Žarnovici v krvavom boji, v ktorom odpadol aj hlavný veliteľ Küčük Mehmed. Turci sa za túto svoju porážku vypomstili Novej Bani a všetkým dedinám, cez ktoré ustupovali na juh. Obeťou ich zúrivostí sa stalo aj Rudno, ktoré najprv vydrancovali a potom vypálili. Pri tej príležitosti vypálili spolu s farou aj rudniansky kostol, z ktorého po ich odchode zostal iba popol. O tejto pohrome sa zmieňuje nielen Matej Bel, ale aj listina nájdená v základoch druhého rudnianskeho kostola. Roku 1675 zo svojich vlastných prostriedkov a zo zozbieraných milodarov postavila obyvatelia druhý kostol. 

Z 18. storočia vieme, že Rudno už v roku 1715 malo vlastný drevený mlyn. V roku 1755 malo iba 285, v roku 1761 malo 333 a v roku 1778 už len 282 obyvateľov slovenskej národnosti. Z týchto údajov možno usudzovať, že sociálne pomery v obci neboli priaznivé. Situácia sa zlepšila po tom, čo banská komora otvorila v rudnianskom chotári rudné bane, čo malo za následok rýchly vzrast obyvateľstva v Rudne a najväčší rozmach obce v jej histórii. V roku 1800 počet obyvateľov dosiahol 460. V tom čase žilo v nej 29 poddanských a 68 nepoddanských rodín, 7 remeselníkov a 2 úradníci, čo poukazuje na prevahu banských zamestnancov nad feudálnymi roľníkmi.

            Roku 1802 sa dal zrútiť obcou postavený druhý rudniansky kostol a začal sa stavať tretí (súčasný) barokovo-klasicistický kostol sv. Imricha, dokončený r. 1803. Vežu postavili neskoršie, v roku 1887 a dali jej s priečelnou fasádou novogotickú formu.

 

 01 kostol 1918

Roku 1804 bola postavená v obci prvá drevená školská budova.

Veľmi nepokojné dni zažila obec v januári 1849, kedy zavítal do Rudna rakúsky plukovník Eduard Kolery so svojím bataliónom. Po tom ako v priesmyku medzi Hodrušou a Banskou Štiavnicou porazil oddiel maďarských revolucionárov pod vedením hlavného veliteľa Artura Görgeyho, prenocoval na rudnianskej fare spolu so svojimi dôstojníkmi a vojakmi. Počas ich pobytu utrpeli obyvatelia veľké škody na majetku. Rakúski vojaci zabili na raňajky dva voly Štefana Manciera a ďalšie dva voly Jána Krumlovského vzali so sebou. Pred odchodom z obce podal plukovník Korely miestnemu farárovi písomné potvrdenie na dôkaz svojho pobytu u neho a poďakoval sa mu za pohostinnosť.

            V polovici 19. storočia boli v hornej časti obce prehradením Rudnianskeho potoka vybudované 2 umelé vodné nádrže- tajchy, ktoré slúžili baníkom na pohon tzv. stúp (drtičov rudy). Okrem nich sa v r. 1856 spomína 9 vodopádov, 3 stupy, 3 závodné budovy a 1 kováčska dielňa. Neskôr boli využívané miestnou sklárňou. Rozmery jednej z týchto nádrží- Nového tajchu boli: šírka 130 m, dĺžka 400-450 m, hĺbka 10-15 m. Táto nádrž sa v roku 1926 roztrhla a spôsobila miestnym obyvateľom veľké hmotné škody. 

 

07a tajch predok rudno

 

Keďže v rudnianskych baniach ťažba z roka na rok klesala, bola okolo roku 1860 celkom zastavená.

Baníctvo zaniklo a všetky banské objekty prešli do vlastníctva banských radcov Schwarza a Blaschkeho.

           V roku 1871 sa začalo s výstavbou sklenej huty na výrobu dutého skla. Bola postavená podľa vzoru továrne v Uhrovci. Po pomerne krátkom čase začalo v obci namiesto baníctva prekvitať sklárstvo. V roku 1891 odkúpili rudniansku skláreň Vincent a Anna Ružičkovci.

 

04a sklaren-orezat

 

Materiál na výrobu skla bol pravdepodobne čerpaný z miestnych lokálnych nálezísk kremitých rúd. Tie sa použili na výrobu kremitého piesku, ktorý bol základom pre výrobu skla. Továreň mala 2 brúsiarne a vyrábala všetky druhy dutého skla, na špeciálne objednávky aj dekorované a brúsené sklo. Po smrti Vincenta Ružičku však zostala skláreň bez odborného vedenia. Výroba bola v roku 1922 zastavená a o niekoľko rokov boli sklárske budovy vo väčšine zrovnané so zemou.

           Najvýznamnejšou udalosťou pre Rudno nad Hronom koncom minulého storočia bolo vybudovanie železničnej trate z Levíc po Hronskú Breznicu (dnešnú Dúbravu). Premávka po nej bola otvorená 26. októbra 1896.

           Za vpádu maďarských vojsk Béla Kúnových v roku 1919 bolo Rudno nad Hronom v hlavnej obrannej čiare našich vojsk. 19. a 20. júna 1919 bola obec zasypaná granátmi maďarských batérií. Boj si však nevyžiadal žiadne obete na ľudských životoch a zapríčinil občanom len malé hmotné škody.

           Vypuknutie II. Svetovej vojny pospolitému ľudu prinieslo len utrpenie a žiaľ. Viacerí Rudňania sa zapojili do SNP, ale boje tu neprebiehali. Vojnové udalosti si vyžiadali životy 15 miestnych obyvateľov. Obyvatelia obce sa zúčastnili aj na protifašistickom odboji. Po vyhlásení Povstania 28. augusta prevzal správu obce 30. augusta revolučný národný výbor. Obyvatelia obce s Povstaním súhlasili a podporovali ho. Muži museli podľa mobilizačnej vyhlášky narukovať.

Z novodobých dejín možno spomenúť ešte niekoľko významných udalostí v obci:

-      1949 bolo založené menšinové družstvo, ktorého predsedom bol Ján Pacalaj.

-      1952 bola zelektrifikovaná celá obec.

-      1959 bolo založené celoobecné Jednotné roľnícke družstvo, ktoré sa r. 1967 zlúčilo s Voznicou pod názvom JRD Družba.

-      1976 bola daná do prevádzky nová budova železničnej stanice,

-      1981 bol postavený Dom smútku.

-      1983 bol zrútený drevený most z r. 1954 a postavený súčasný most cez Hron.